reklama

Svet (1) - na pokračovanie

Vraj svet...Pomyslela som si. Vždy som mala rada cestovanie. Dokázala som si pobaliť veci do niekoľkých minút a s otvorenými ústami vnímať každú maličkosť, každý dom....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Bolo 6. októbra 2005, keď som s akousi nádejou nepoznaného, nastupovala do lietadla smer Londýn. Posledná rozlúčka s najbližšími a len pár desiatok minút v lietadle a zrazu sa z malého dievčatka stane žena. Avšak po teplom rodičovskom hniezde, istote strechy nad hlavou, je asi tažké postaviť sa na vlastné.Cesta bola rýchla, len pár desiatok minút a ja som si uvedomila, že som takmer 1500 km od mojho domova. Londýn sa mi vždy páčil, niečím ma lákal, dával mi pocit veľkého mesta a jeho neobmedzených možností. Dúfala som, že nebude trvať príliš dlho nájsť si prácu, ktorá mi pomôže na pár mesiacov sa prebojovať trošku ďalej. Avšak ilúzie s akými každý prichádza nás donútia si veľmi rýchlo zbaliť kufre a vrátiť sa do tepla rodičovského hniezda, alebo bojovať a to častokrát aj s posledných síl....Prvé dni sa mi zdali omnoho tažšie ako som si predstavovala. Niekoľko negatívnych odpovedí, milión vyplnených formulárov o prácu, desiatky libier na telefón....Urobila som si stratégiu, najprv som išla do všetkých hotelov, so záujmom o prácu na housekeepingu (dnes by ma k tomu nikto neprinútil), potom som pobehala nejaké súkromné kaviarničky a neskôr som išla do niekoľkých McDonald´s. ´Ešte skúsim tento McDonald´s, ale dnes už posledný´ – pomyslela som si. Personálna manažérka bola vysoká černoška, so snehobielymi zubami a krásnymi čiernymi mandľovými očami....Niekoľko otázok vtedy ešte od môjho „budúceho“ zamestnávateľa, obhliadka „budúceho pracoviska“ a mala som prácu. Po dvoch týždňoch!!!!!Zalieval ma pocit šťastia, ale aj strachu. Bála som sa, že budem mať komunikačný problém... čo ak....Druhý deň som sa zobudila do krásneho októbrového londýnskeho rána. ´Tak idem bojovať´, pomyslela som si. Po prichode tam po mne hodili tričko a postavili ma za kasu. Hodili ma do vody a ja som ešte v tej chvíli nevedela tak dobre plávať. Potrebovala som pomoc, ale mala som pocit, akoby som po nich kričala iným jazykom.... Prišla prvá podmienka od môjho zamestávateľa.... „Budeš robiť pár dní zadarmo, potrebujeme vidieť ako Ti to ide a potom podpíšeme zmluvu“.I napriek tomu, že som priniesla referenčný list z McDonald´s zo Slovenska, som musela absolvovať rovnakú cestu ako mnohí predo mnou.Prvé hodiny sa mi zdali veľmi dlhé. Niekoľko nervóznych zákazníkov, nechápavé pohľady mojich kolegov.... Po dvoch týždňoch tvrdej práce a mínajúcich sa peniazí ešte z domu, som navštívila moju personálnu manažérku s tým, že nemôžem robiť donekonečna zadarmo. Hodila na mňa pohľad ľútosti, jej snehobiele zuby zakryli jej obrovské pery. „I´m sorry“, povedala. Odplazila som sa do šatne s tým, že som silno zatínala zuby, aby mi netiekli slzy. Vedela som, že asi nastal koniec. Ale pár libier na účte ma prinútilo ešte ostať. Môj kamarát, ktorý žil v meste vzdialenom od Londýna ma pár krát volal tam. Ale rodičia na mňa začali naliehať, aby som sa radšej vrátila, že tá cesta asi aj tak nikam nevedie.... Nevedela som si vybrať v tej chvili ten správny smer, no dnes viem, že ten smer, ktorý som si vtedy vybrala bol správny.Rozhodla som sa ešte to nevzdávať. Zbalila som si svoje veci a nasadla na prvý autobus smerujúci do Leeds.Tomáš ma privítal s otvorenou náručou a ja som pocítila, ako sa mi v tej chvíli uľavilo, pretože som vedľa seba pocítila pomoc, ktorú som doteraz nepoznala. Za Tomášom som išla s tým, že idem iba na pár dní, teda do obdobia kým dostanem prvú výplatu. Hneď druhý deň som sa išla prejsť Leedsom. Zdal sa mi malý a bála som sa, že to dopadne rovnako ako v Londýne. Nedajbože horšie.... Na moje prekvapenie som si našla prácu po necelom týždni. Pracovala som v továrni na cukríky (jeden do krabičky, štyri do pusinky).... J S ročnou skúsenosťou v reklamnej agentúre a univerzitným diplomom som stála celý deň pri páse. Vstávala som o 4.30 a domov prichádzala až večer. Bolo to viac než strašné. Od narodenia možno neznášam ranné vstávanie a teraz som ho musela absolvovať. V továrni bola strašná zima celý deň, takže s asi 5 svetrami a 3 nohavicami som každé ráno prichádzala do práce....Avšak v anglicku je väčšina továren sezónna, predovšetkým počas sviatkov. Vedela som že to čaká aj nás....Po dvoch týždňoch, továreň zatvorili. Všetkých nás prepustili. Peniaze, ktoré som zarobila mi ešte stále nestačili na život bez Tomáša. Opakoval, že to nie je problém a že mu stále nezavadziam. Upokojovalo ma to, upokojovalo ma aj, že sa mi snažil vylepšovať náladu kazdý deň. Bolo to pre mňa viac než dôležité.........

Ivana Marakyova

Ivana Marakyova

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...veriť neznamená hromadiť istoty, ale vedieť pochybovať....Znamená to, že neustále pochybujem a snažím sa robiť všetko naj.... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu